Po týždni prichádzame s ďalším už 10. pokračovaním obľúbenej zbierky poviedok Alice Bartkovej „Vred“. Opäť to má správnu šťavu, tak si užite ostré pero našej banskobystrickej spisovateľky.
Siedmy mesiac tehotenstva odpočítaný v kalendári si vyberá svoju daň, mám pocit, že moje brucho už nemôže byť väčšie. Na pôrod ešte nemyslím, aj keď občas sa mi v hlave premietne ten najhorší scenár a vtedy mám chuť dieťa v sebe skrývať navždy. Zásoby jedla sa minuli, a tak sa musím vybrať von.
Na správy cez telefón už nereaguje nik, koho poznám, možno sú už všetci mŕtvi, alebo nakazení a zmutovaní. To, čo sa deje von, teda môžem vyčítať iba cez škáry v zadebnených oknách. Je to zhruba to isté, čo pred pár mesiacmi, čiže nič bezpečné pre nič živé. Netuším, kde zoženiem potraviny, ale po dlhom čase so škripotom otváram dvere a vychádzam von, vyzbrojená nožom a pištoľou. Na chodbe ma prekvapuje, aj keď som to mohla čakať, hrubá vrstva prachu a popola, pokrývajúca všetko.
Kráčam po vŕzgajúcich doskách a zanechávam na nich odtlačky svojich topánok. Takisto na schodoch, až ku vchodu. Dotknem sa kľučky, pripravená otvoriť dvere, ale slabé šuchotanie zvonka, celkom blízko, ma zneisťuje. Cez rozbité okno na chodbe zisťujem, že je to len akési plastové vrecko, odviate rovno k dverám. Zbieram odvahu, otváram dvere a vykračujem von.
Po asi desiatich minútach ostražitej chôdze, kde sa neobjavil nik, iba mačka, rýchlo bežiaca kamsi do skrýše, tiež sa strachujúc o život, som zahliadla blikot svetla. Niečo ako baterka, alebo lampa sa zablysla v diaľke a prinútila ma zadívať sa tým smerom lepšie. O niekoľko sekúnd za svetlo zaplo znova, ale hneď nato zhaslo.
Rozhodla som sa, že idem tým smerom. Možno je tam trh, alebo sa iba nejaký človek snaží komunikovať, ale tiež je celkom možné, že háveď natoľko zmúdrela, že takto láka ľudí rovno do svojich tlám. Bez risku však nie je zisk, a tak tam idem v každom prípade. Každé tri kroky sa obraciam a zisťujem, či sa na mňa nerúti vírusom zmutovaná beštia, ale nikde nik nie je. Ruku mám stále položenú na zbrani v taške, aby som ju v prípade potreby mohla bleskovo vytiahnuť.
Prechádzam asi pol kilometra, cez výbuchmi zničené cesty, rozbité kusy betónu a panelov, kedysi tvoriacich domy, trosky všetkého možného, všade sa povaľujúce sklenené črepiny, ktoré boli ešte pred niekoľkými mesiacmi oknami a drevené trosky starého nábytku. Sem tam cítim niečo organické, rozkladajúce sa, hnijúce, páchnuce. Občas mi prebehne popri nohách potkan, alebo myš. Jednoducho ma moje nohy prenášajú cez jedno veľké smetisko.
Celý čas sa pozerám smerom, kam mám namierené, svetlo sa objavuje a mizne v nepravidelných intervaloch. Čím som bližšie, tým viac sa snažím ostriť zrak, no nevidím nič, čo by sa podobalo trhu. Vidím len tri veľké tmavé debny, zrejme kovové, pripomínajúce tanky, z ktorých pravdepodobne vychádza to svetlo. Netuším, čo to je, ale niečo mi hovorí, že tam mám ísť.
Prichádzam blízko k nim, zastavujem niekoľko metrov od nich a vtom sa na jednom z nich otvoria kovové dvere. Objavuje sa v nich po zuby ozbrojená žena, vystiera ruku a pohybom smerom k sebe naznačuje, že mám ísť dnu. Po chvíľke váhania vstupujem, a po všetkom tom zápachu rozkladu, šíriacom sa von, ma omračuje príjemná vôňa jedla. Má tu takmer všetko, od pečiva, cez zeleninu, až po mäso, ktoré však môže byť z hocičoho, a tak myšlienku kúpiť si ho ihneď zavrhujem.
Beriem zeleninu, ryžu, chlieb, syr, múku, vajcia, tmavú čokoládu a konzervy s rybami. Všetko ukladám do veľkého vreca, platím 30 000 eur, žena si ich rýchlo prepočítava a lúčim sa. Dvere sa s kovovým rachotom zatvárajú a mne nezostáva nič iné, iba dúfať, že ma o zásoby cestou naspäť neolúpi svorka hladných detí, alebo zúfalých hladných dospelých.
Asi v strede cesty tuším, že niečo nie je v poriadku. Naliehavý pocit, že ma niekto sleduje, sa čoskoro ukáže ako pravdivý. Pridávam do kroku, obzerám sa dookola, nikde nikto. O pár sekúnd sa za seba obzerám znova a od šoku mi skoro padá vrece s nákupom. Za mnou stojí zmutovaná verzia čohosi, čo kedysi bývalo človekom. Naježená srsť, vycerené ostré zuby, sliny, tečúce z papule a blyštiace oči jasne napovedajú, že je pripravený k útoku. Spoza neďalekého plechového plotu vychádzajú ďalší dvaja, rovnako pripravení útočiť.
Ruka, stále položená na starostlivo nabitej zbrani, sa mi v zlomku sekundy vystiera a mieri na prvého z nich. Jedna rana priamo do hlavy ho naveky odrovnáva. Mierim na ďalších, sú rýchlejší, dobre vedia, že ak sú v svorke, majú väčšiu šancu, jedného zasahujem do nohy, strieľam znova, ale zbraň zlyháva. Na nechápanie nemám čas. Tasím starý dobrý nôž, keď sa postaví na zadné, má zhruba dva a pol metra, skáče smerom ku mne, pazúrmi mi ide po krku, ale ja zdola prechádzam ostrou čepeľou po tom jeho. Krv vystrekuje tesne vedľa mňa. Ak by ma ostriekala, možno by som sa nakazila tiež.
Druhý je však rýchlejší, stačím ho iba porezať na hrudníku, chystá sa na útok znova, keď sa vtom prirúti štvrtý. Na môj údiv však nejde po mne, ale po ňom, s vrčaním mu ide rovno po krku. O pár sekúnd, so zubami hlboko zarytými do jeho krku, odvracia nebezpečenstvo. Pustí ho, ja stále s nožom v ruke stojím v tesnej blízkosti a hľadíme na seba. Tie oči som spoznala. Aj keď trochu zmenené, svietiace do oranžova, sršiace dravosť, ale spoznala. Je to on. Čo sa to z neho stalo?!
Chlpatá príšera, zabíjajúca ľudí kvôli obžive. Nemôže za to. Stále sa na seba pozeráme, snáď sa v jeho očiach zablyslo trochu ľútosti a z tých mojich sa rinú slzy. Prvé po niekoľkých rokoch. Ešte chvíľu a odskákal kamsi preč. Zdvíham vrece s nákupom a bežím preč aj ja.
Príspevok Alica Bartková: VRED X. zobrazený najskôr Bystricoviny.sk - správy - kultúra - spoločnosť.
