Po minulej filozofickej poviedke Alice Bartkovej „Pekár“ vám tentoraz prinášame niečo z iného súdka. Je to Alicin „Posledný vtip“, tak sa do neho začítajte a uvoľnite sa. Je to o niečo dlhšie, ako inokedy, ale tento kus stojí za to.
Možno by sa to celé nestalo, keby náš pes nemal pre neho prirodzenú vlastnosť, ľuďmi vnímanú ako zlozvyk, hľadať a vyhrabávať spod zeme všemožné nechutné veci a donášať ich k nám na trávnik. Víťazoslávne vrtiac chvostom, obhrýzajúc zvyšky zdochlín kún, lasíc, zajacov, vtákov a všetkých možných zvierat, vždy popudil každého v okolí. V tomto pokojnom prostredí, kde väčšinou počuť iba spev vtákov, cvrčky, včely, žaby, kosačky… tak v tomto prostredí sa pred pár mesiacmi stalo čosi nezvyčajné.
Prostredie, ktoré charakterizuje čistá obloha, iba s niekoľkými bielymi oblakmi v diaľke. Poletujúce vtáky, chytajúce hmyz v ovzduší a drobné hlodavce dolu na zemi, spievajúce v korunách stromov, ktoré poskytujú svoj tieň, obživu a bezpečie aj ďalším živočíchom. Zelená tráva a v nej kvety, ktoré sem tam opelí nejaká včela, a pod nimi zem, ktorá ukrýva nielen ich korene. Červy, príbytky pre drobné zvieratá, rozkladajúce sa telá rôznych živočíchov a hladkým rezom odseknutú pravú ľudskú ruku. Netrvalo dlho a táto ruka sa ocitla na našom dvore v papuli nášho psa.
„Ruka ako záruka,“ hovoril vždy predavač z obchodu, vzdialeného asi pol kilometra od našej farmy, ku ktorému chodili všetci v okolí. Tá ruka, ktorú jedného dňa doniesol na dvor náš pes, bola už teda dobrých pár týždňov po záruke. Nasvedčoval tomu zápach a niekoľko múch, poletujúcich okolo nej a Trota, nášho psa.
Prvý, kto zbadal ten hnusný výjav, som bola ja, no najprv som si myslela, že Trot má v papuli opäť nejaký zvyšok zvieraťa, ktorý našiel v lese, alebo na poli. No keď som sa prizrela bližšie a uvidela tie tenké tmavé výčnelky, už len vzdialene pripomínajúce prsty, o to viac sa mi zdvihol žalúdok. Tým najhlavnejším problémom bolo vtedy to, ako donútiť Trota, aby pustil svoju korisť. Neodvážila som sa holou rukou chytiť tú nahnitú, hnedú, od zeminy začiernenú ruku, určite plnú červov a baktérií a vytrhnúť ju Trotovi z papule.
Našťastie, náš pes je natoľko hlúpy, že vždy, keď uvidí ako niečo hádžem, beží po to ako o život. Tak som naňho zavolala a tvárila sa, že mu hádžem nejaký predmet, poriadne ďaleko od nás. Trot pustil ruku na zem a trielil po imaginárnu vec. Rýchlo som zobrala prvý papek, ktorý bol nablízku, napichla naň ruku a utekala s ňou do domu.
Tam mi vydesená mama dala na ňu vrecko a išli sme ju zaniesť na policajnú stanicu. Doteraz si živo spomínam na výraz miestneho šerifa, ktorý drží vrecko s rukou a neveriacky na nás civie. Ventilátor ovieval hárok nedopísaného papiera v starom písacom stroji, kropaje šerifovho potu mu vlhčili golier a ticho prerušila až mama, ktorá sa spýtala, či už môžeme ísť. Nik z nás vtedy netušil, akú sériu nechutných udalostí to spustí a ako nás vtiahne do svojho sledu.
Pred štyrmi mesiacmi som sa vrátila po ukončení školy domov, aby som si trochu oddýchla a načerpala sily do nového života. Ešte som nemala celkom premyslené, čo budem robiť, aj keď som mala niekoľko pracovných ponúk už počas štúdia. Nebola som si však istá, či chcem skutočne robiť v mojom vyštudovanom ekonomickom odbore, a tak som možno čakala, že sa stane niečo nepredvídané, čo mi v tom zabráni a objaví sa nejaká nová cesta, ktorou sa budem môcť vydať. Vrátila som sa teda z veľkomesta domov, na farmu, ktorú otec zdedil po jeho otcovi, a tak to ide niekoľko generácií dozadu.
Moji rodičia, poctiví ľudia, na nej poctivo pestovali zeleninu, ovocie a chovali zvieratá, ktoré predávali za poctivé, neprehnané ceny. Biofarma s organickými plodinami, žiadne hnojivá, žiadne pesticídy, voľne pobehujúce zvieratá: zajace, sliepky, niekoľko kráv a oviec, vôňa sena a čerstvo posekanej trávy, vôňa byliniek a sušeného ovocia, tak toto všetko sa mi vrátilo a udrelo do hlavy ako bumerang.
Keď som bola mladšia, jediné, čo som si priala, bolo odtiaľto vypadnúť. Všetko to múkanie kráv, neustále hrabanie sena, sadenie, vykopávanie a celý tento na mňa príliš jednoduchý život ma vtedy poriadne štval. Tiež mi liezlo na nervy, že široko ďaleko boli iba polia, rozliehajúce sa slnko a cvrlikanie cvrčkov. Žiaden vzruch. Žiadni ľudia.
Je len prirodzené, že som bola veľkomestom spočiatku nadšená, no neskôr som prišla na to, že zo všetkého sa môže stať stereotyp a nadšenie vystriedala nuda, rovnako ako všade inde. Vrátila som sa teda aspoň na čas do prostredia, v ktorom som vyrástla, aby ma opäť obklopili organické paradajky – čerstvé, sušené, zavárané, paradajkové pyré, kečup, paradajky zelené, paradajky žlté, cherry paradajky a iné druhy zeleniny a ovocia na všetky možné spôsoby. Napriek tomu, že rodičia majú svojich zamestnancov, väčšinu výrobkov robia sami a predávajú ich buď priamo na farme, kde si po ne chodia zákazníci, alebo ich rozvážajú do okolitých supermarketov a reštaurácií.
Rovnako je to s mliečnymi výrobkami z kravského a ovčieho mlieka. Robia to tak ešte tri farmy v blízkom okolí, tie sa však, po vzájomnej dohode, špecializujú na iné plodiny a výrobky. Obzvlášť prekvitajúci obchod to teda nie je, ale vždy sa z toho dalo bez problémov vyžiť. A tým, že naša farma má už svoju tradíciu, rodičia sa na tom ani nič meniť nechystajú.
Všedný život na farme však narušila ľudská ruka. Ešte v ten deň, keď sme boli na polícii, poslal šerif ľudí prehľadať okolie našej farmy. Nenašli žiadnu stopu. Zostávalo iba zistiť, či človek, ktorý ruku vlastnil, ešte stále žije. Na druhý deň sa však na vedľajšej farme objavila ľudská hlava bez očí, potom oči bez hlavy, po rameno amputovaná ľavá ruka…, čo už samozrejme nevzbudilo záujem len nášho šerifa, ale aj vyššie inštitúcie. Napriek tomu, že tu neustále pobehovali všelijakí možní vyšetrovatelia, ľudia začali mať veľký strach. Z ľudskej hlavy, nastoknutej na palici vo fazuľovom poli, bolo jasné, že človek, ktorému patrila, už nežije.
Pri očiach, voľne pohodených v tráve, a pri ruke, zakvačenej na rebríku pri šope, by sa o tom dalo ešte uvažovať, ale bez hlavy sa žiť nedá. Navyše, tie časti tela, ktoré sa našli až po ruke, ktorú odniekiaľ doniesol Trot, boli takpovediac „čerstvé“ a mali rozdielnu DNA. Museli teda byť amputované nedávno a boli evidentne reakciou na náš nález. Akoby dotyčný čakal, kedy sa ruka nájde.
Nikto si však nevedel vysvetliť, čo tým ten zločinec sleduje. Médiá ho pohotovo nazvali Dr. Frankenstein, čo je celkom výstižné, pretože z častí rôznych tiel akoby postupne skladal jedno. Po koleno amputovaná pravá noha sa dokonca našla blízko pri policajnej stanici. Dr. Frankenstein si robil srandu. Keby to bolo v nejakom filme, možno by som sa na tom pobavila aj ja, ale keď sa to skutočne deje vo vašom okolí, smiech je to posledné, na čo máte náladu.
Čisté a hladké rezy, urobené s profesionálnou zručnosťou, nasvedčovali, že ide o človeka prinajmenšom s dobrou znalosťou ľudskej anatómie. Tie rezy svedčili aj o tom, že keď boli robené, tí ľudia ešte žili. Všetci sa pýtali, komu patria časti tiel, prečo tí ľudia, ak sú už mŕtvi, nikomu nechýbajú… Boli to bezdomovci? Samotári?
Z databázy nezvestných osôb nik nezapadal do profilu DNA nájdených častí tiel. Ľudia odnikiaľ, naporciovaní a niekedy vyslovene naaranžovaní do okolia fariem, rozpútali hotovú hystériu a každý už nerozmýšľal a nerozprával o ničom inom. V krvi častí tiel sa našli stopy po liekoch, aké sa podávajú pri anestézii. To znamená, že Dr. Frankenstein svojím obetiam odobral ich časti, keď boli v umelom spánku. A z toho vyplynuli ďalšie otázky. Čo to znamená? Súcit? Ďalší odkaz?
Do úvahy už prichádzalo aj to, že o žiaden ťažký zločin nejde a niekto iba ukradol pooperačný odpad z nejakej nemocnice. Torzá tiel však neboli poznačené žiadnou chorobou, alebo devastáciou, takže na ich odobratie nebol žiaden zdravotný dôvod. Aký bol teda dôvod na odrezanie chodidla, zahrabaného v detskom pieskovisku? Čo páchateľ sleduje tým, že posadil torzo trupu bez hlavy medzi riadky s kapustou? Zvrátený humor? Psychická porucha? Prečo si páchateľ vybral práve toto miesto? Ako sa to celé skončí?
Ľudia z okolia sa zobúdzali, aj zaspávali s týmito otázkami, pripomínajúcimi kolotoč, ktorý nie a nie zastaviť. Normálny život prestal fungovať. Aj keď nikomu z nás páchateľ neublížil a zrejme to ani nemal v úmysle, všetci sa báli chodiť von a vykonávať svoju prácu tak, ako predtým. Napriek tomu, že vyšetrovatelia boli na každom kroku, stačila chvíľa nepozornosti a časť nejakého tela sa im objavila rovno pod nosom.
Musí sa teda uznať, že páchateľ mal okrem nadpriemernej inteligencie aj poriadnu guráž. Polícia si preverovala všetkých obyvateľov zo širšieho okolia, no podľa ich profilu by nik z nich nebol niečoho takého schopný. Jediný čudák v okolí bol náš sused z neďalekej farmy. Vždy sedával na terase pred svojím domom so zbraňou v ruke a pozeral sa na horizont. Párkrát som na tej terase sedela s ním a pozorovala ako kopce, odstupňované od najtmavšieho – najbližšieho, po najsvetlejší – najvzdialenejší, menili svoje farby od raňajšej zelenomodrej, po oranžovú pri západe slnka.
Smiali sa mu, že vyzerá ako potenciálny samovrah. Nikdy ich však ani nenapadlo, že môže naozaj rozmýšľať nad tým, že svoj život ukončí. Niekedy takmer v nehybnosti, s rukou držiacou brokovnicu, položenou na malom stolíku vedľa neho, dokázal presedieť celé hodiny. Vyzeralo to takmer ako apatea, alebo niečo podobné. Potom zvyčajne len zamieril zbraňou na čistú oblohu a vystrelil.
Všetci ho však mali radi a nik nebol schopný pripustiť, že by to mohol byť on. Navyše, aj naďalej sedával na svojej terase, a to aj v čase, keď boli torzá objavené. Napriek tomu, že to s najväčšou pravdepodobnosťou nie je nik z okolia, sa čoraz intenzívnejšie vynárala myšlienka, že to musí byť niekto odtiaľto, pretože všetky cesty sem boli uzavreté a okolie strážené, takže prešmyknúť sa a opäť zmiznúť bez povšimnutia, by bolo takmer nereálne.
Boli prehľadané všetky domy a všetky možné úkryty, no nič nenasvedčovalo tomu, že sa tam skrýva nejaký páchateľ. Najzávažnejšou otázkou však bolo, odkiaľ sa berú tie časti tiel, ktoré nikomu nechýbajú a možno už mŕtvi ľudia, ktorí takisto nikomu nechýbajú.
Takže si to zrekapitulujme: pravá ruka, donesená Trotom, hlava bez očí a oči bez hlavy na vedľajšej farme, ľavá ruka na ďalšej farme, pravá noha pri policajnej stanici, ľavé chodidlo na detskom pieskovisku, trup bez končatín a hlavy medzi organickými kapustnými hlavami na tretej farme a napokon, koleno v kope vytrhanej buriny na našej farme. Našiel ho otec a v burine skončil aj celý jeho obed, ktorým bol práve naprataný.
Všetky nálezy boli v jedno – až dvojtýždňovom slede po sebe. Boli sme ako rukojemníci vo vlastných domoch, pretože nám policajti zakázali odísť niekam inam. Mohlo by to vraj páchateľa vyprovokovať k násiliu na nás, a okrem toho nám neustále vysvetľovali, že nám nič nehrozí.
Napriek tomu, že priamo u nás v dome bývali dvaja agenti tajnej služby, cítila som sa ako uväznená a natlačená v nejakej konzerve spolu s torzami tiel a emóciami, vystupňovanými na maximum, čakajúc, že skončím v nejakom nenásytnom žalúdku.
Vo chvíli, keď som rozmýšľala nad tým, že pokojný život na farme nemusí byť až taký pokojný, a že mi začína chýbať veľkomesto, vbehla za mnou do kuchyne mama s ohromnou správou, že neďaleko nášho domu našli technici pod zemou nejakú výduť.
Ja som to za až také ohromné spočiatku nepokladala a neprikladala som tomu ten význam, že by to mohlo rozlúštiť to, čo sa tu deje. No keď sa ukázalo, že nejde o jednu výduť, ale o celú sieť akýchsi katakomb, tomu sa mi až nechcelo uveriť. Už som si myslela, že ma nič neprekvapí, ale katakomby v celom našom okolí?! Vyzeralo to ako v nejakom surrealistickom filme, keď vyšetrovatelia vykopávali do zeme ďalšie a ďalšie otvory a zliezali pod ňu.
Trvalo ešte tri dni, kým zistili, kam všade katakomby vedú a ukázalo sa, že všade na miesta, kde boli nájdené torzá. Čiže páchateľ nimi mohol nepozorovane prejsť cez otvory, ktoré si predtým vykopal tak, aby boli dokonale ukryté a zase nimi uniknúť. Muselo to dať veľa práce, vykopať tie úkryty, preto sa natískala otázka, či bol na to sám. To, že sa to celé konečne rozrieši, mohlo nastať každú chvíľu, preto mali všetci nervy napäté od očakávania.
Po troch dňoch sa prišlo na to, že všetky tajné podzemné chodby vedú k jedinému miestu, a to k domu nášho suseda, neustále sediaceho na terase. Okamžite zatkli všetkých ľudí v dome. Nikomu sa nechcelo veriť, že by to bola práca niekoho z toho domu. Napriek tomu to tak bolo. Ukázalo sa, že sused trpí nevyliečiteľnou neurologickou chorobou, ktorá sa bude už iba zhoršovať. Naozaj premýšľal nad samovraždou, a to už vraj poriadne dlho.
Najprv sa však liečil, aj keď liečiť sa je slovo nie celkom na správnom mieste, pretože išlo iba o zmiernenie príznakov. Bolo to v akomsi inom meste, a tam sa zoznámil s ľuďmi, ktorí chceli zomrieť, či už pre nevyliečiteľnú chorobu, alebo pre zlý osud. Nie však obyčajným spôsobom, typickým pre samovrahov. Tak sa tento pofidérny klub samovrahov rozhodol, že keď sa nimi nik nezaoberal počas ich života, nech sa nimi zaoberajú aspoň po ich smrti.
A musím uznať, že sa im to podarilo. Bol medzi nimi aj chirurg, ktorý im pred smrťou podal celkovú anestéziu, po ktorej sa už neprebrali. Predtým si každý určil, ktorá časť tela im bude odobraná a zasadená do nášho okolia. Tie podzemné chodby však existovali už dlho, nik nevie odkedy a sused ich len náhodou objavil. A tak mu napadlo celé toto divadlo.
Osem tiel s chýbajúcimi končatinami, plus telo chirurga, sa našlo pod zemou, v jednej z chodieb. Všetci chceli vidieť tvár toho zločinca, vraha, Dr. Frankensteina a ukazovať na neho prstom, alebo prinajmenšom skandovať, nech ho popravia. No keď sa ukázalo, o čo vlastne išlo, všetci boli takmer sklamaní.
Týždne očakávania a napätia si chceli na niekom vyventilovať, ale na zomierajúcich ľuďoch, ktorí odišli z tohto sveta dobrovoľne, sa to nedalo. Žiaden sériový vrah. Žiadne woodoo. Žiadna šanca na pomstu. V konečnom dôsledku sa samovrahom podarilo to, čo chceli dosiahnuť, a to že vzbudili záujem celej verejnosti na niekoľko týždňov, mesiacov, a možno aj rokov. A podarilo sa to aj susedovi, ktorý sa hneď po tom, ako všetko povedal policajtom, otrávil akýmsi jedom, v ampulke skrytej v ústach. Kto by to bol povedal? Kto by povedal, že niečo také sa môže udiať aj tu?
Prešli už štyri mesiace a ja som stále tu, na farme. Myslím, že tu zostanem a budem pomáhať rodičom so všetkými tými vecami, ktoré som predtým tak neznášala. Dojenie kráv, kosenie trávy, zber úrody, to všetko teraz považujem za celkom pohodlný spôsob života. Stále sa však mierne vydesím, keď vidím Trota, ako opäť obhrýza nejakú zo svojich koristí.
Príspevok Alica Bartková: Posledný vtip zobrazený najskôr Bystricoviny.sk - správy - kultúra - spoločnosť.