Anton Srholec sa pripravuje na odchod. 86-ročný občiansky kňaz je vážne chorý a cíti, že jeho životná púť na tomto pozemskom svete končí. Tento dobrotivý a skromný človek nikdy zbytočne neplytvá slovami, ale jeho hlas má vždy hlbokú vnútornú silu, nezištne pomáha ľuďom bez domova a sociálne slabým, má čo povedať aj Banskobystričanom.
Kňaz Anton Srholec po chemoterapii odišiel z nemocnice. V rozhovore pre denník Plus jeden deň povedal:
„Nemám už síl ani spomínať. Človek má myslieť už od rána, kde bude spať večer. A ja som si celý život tak nejak pripravoval. Človek musí dať životu zmysel, aby ho napĺňal každý deň, tvorbou, zmyslom, zápasom o spravodlivejší svet.“
Ešte v nemocnici navštívil prezident Andrej Kiska, ktorý novinárom prezradil:
„Hovoril o Európe, o tom ako ho teší, že sme jej súčasťou a vyjadril obavy z Ruska. Hovoril aj o našej povinnosti pomôcť rodinám migrantov, z ktorých mnohým ide o jedno – zachrániť si život.”
Ako jeden z mála slovenských kňazov Srholec otvorene podporil odvolaného trnavského arcibiskupa – radvanského duchovného Róberta Bezáka:
„Teší ma, že konečne niekto vystúpil. A sám sa hanbím. Dvadsať rokov sa pohybujem po tomto ľade a mlčím ako hlupák. On otvoril diskusiu a celé Slovensko rozpráva o katolíckej cirkvi. To sa nám ešte nestalo. Vítam, že na Slovensku nastala diskusia. My starci musíme začať trochu počúvať aj vás mladších.“
Budúcnosť našej cirkvi vidí takto:
„Je jasné, že staré časy sa nám už nevrátia. Bolestne sa lúčime so stredovekom, ktorý som zažíval doteraz. Vždy to nové, jar, ktorá pohŕda zimou, tá vždy víťazí. Cirkev bude potom iná. Mladé sa vždy presadí, aj keď sa nám zdajú ich riešenia absurdné. To je boží mechanizmus a proti tomu sa nedá nič robiť. Jasná vec, že sa pohádame ako psy. Napokon sa udobríme a život ide ďalej. Nebojím sa o budúcnosť. Tu už rastú mladí ľudia, ktorí si to prevezmú. Ten starý model sa zmení.“
A napokon páter Antonio, ako ho zvyknú volať jeho najbližší, hovorí o živote:
„Ďakujeme za život, ktorý máme. Ja ale z tej druhej strany. Už sa na neho pozerám ako na život ohrozený katastrofou ekologickou, ktorá visí nad nami. Ako grécky dlh, ktorý budeme musieť splácať. Ale vy, ktorí idete tanečným krokom do veľkého zápasu o to, aby sme žili spoločne a prežili vo veľkom dome, o ktorom rozpráva pápež v poslednej encyklike. Náš spoločný dom, náš spoločný stan, naše milované Slovensko také, aké je. Máme ho radi a budeme pracovať pre to, aby sa pomery, v ktorých žijeme, svet, v ktorom žijeme, dal žiť.“
Anton Srholec
(*12. júna 1929 v Skalici)
Je kňaz a charitatívny pracovník. Narodil sa v roľníckej rodine ako jedno zo siedmich detí. Ako 17-ročný vstúpil do rehole saleziánov, ktorú však komunistický režim zakázal. Chcel študovať teológiu, no v Československu sa to nedalo, tak sa pokúsil ilegálne opustiť republiku. Bol za to odsúdený na 12 rokov väzenia. Vo väzení strávil desať rokov, prevažnú časť trestu si odrobil v uránových baniach v Jáchymove. Po návrate pracoval desať rokov ako robotník na stavbách, v továrni na výrobu betónových prefabrikátov a v oceliarni pri vysokej peci.
V Ostrave mu umožnili študovať cudzie jazyky a urobil si štátne skúšky z anglického a nemeckého jazyka. Dva razy sa hlásil do kňazského seminára v Bratislave, nedostal však ani len odpoveď. Po Pražskej jari, v roku 1969, dostal povolenie vycestovať na tri mesiace do Talianska. Ostal tam rok, dokončil teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne a za kňaza ho vysvätil pápež Pavol VI. dňa 17. mája 1970.
Anton Srholec je dodnes napriek vysokému veku činný vo verejnom živote. Pôsobil v Helsinskom výbore pre ľudské práva na Slovensku, v Spoločnosti pre vedu a umenie, bol členom rady Konta nádeje, je predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska a bol činný aj v iných spoločenských a sociálnych organizáciách. Je tiež členom Medzinárodného ekumenického združenia a Teologického fóra. Od roku 1992 sa venuje bezdomovcom v bratislavskom centre Resoty, ktoré riadi. Je autorom mnohých článkov, príhovorov, prednášok a doteraz mu vyšlo šesť kníh, medzi nimi Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov (1991), Každodenné zamyslenia (1995) či Ako čerstvý chlieb (2008).