Tak po 70 rokoch tu máme opäť „dekadentné“ umenie. Aspoň to hovorí jeden malý šašo kdesi v strede Európy, ktorá je kolískou tohto umeleckého smeru. Pred ním to povedal iný väčší šašo a bolo zle.
Nuž každý šašo sa bojí, že sa raz pozrie do zrkadla a tam bude na neho hľadieť hnusná dekadentná tvár, ku ktorej sa nebude chcieť priznať a za ktorú sa bude hanbiť. Preto ten obraz zúrivo odmieta, nepozerá sa do zrkadla a bojuje proti všetkému, čo mu ho môže pripomínať.
Mimochodom viete čo znamená slovo dekadentný? Podľa slovníka cudzích slov je to úpadkový, degeneračný, poklesnutý a rozkladný. Úplne neprijateľné slovo pre vyznávačov princípu: „Cudzie nechceme, svoje si nedáme.“ To platí aj o kultúre, najmä tej západnej „dekadentnej“.
Dekadencia (z franc. slova décadence – úpadok) bol umelecký smer, ktorý našiel záľubu v stvárňovaní či vyjadrovaní nálad smútku, pesimizmu, skepsy, nudy, márnosti až opovrhovania životom. Časté sú pocity rozkladu a smrti. Predstavitelia dekadencie sa snažia nájsť únik z reálneho sveta, príliš tesného a zväzujúceho, do sveta snov a mystiky, k viere v nadprirodzený život či k viere v Boha. Dekadentné tóny a motívy sa prelínajú aj so symbolistickou tematikou.
S „dekadentnou“ kultúrou začal bojovať veľký šašo, ktorý v prvej polovici minulého storočia označil moderné umenie dekadentným. Moderných maliarov vo svojich prejavoch považoval za predpotopných čmáralov splodených kanálovými krysami, podporovaných židovstvom, portrétujúcich znetvorených mrzákov a kreténov degradujúcich ženy, mužov a deti.
Opovrhoval, rovnako ako jeho súverci, všetkými modernými štýlmi, akými sú impresionizmus, fauvizmus, pointilizmus či kubizmus. Teda neprijateľnými pre neho boli Gogh, Monet, Cézanne, Renoir, Gaiguin či Picasso. A bola vojna, lebo keď rinčia zbrane, múzy mlčia…
Ale ani to veľkému šašovi nepomohlo. „Dekadentná“ kultúra ho napriek miliónom obetí prežila a ním opovrhovaných „dekandentných“ umelcov si, na rozdiel od neho, ľudstvo váži.
Až teraz v 21.storočí sa objavil malý šašo a hovorí to isté, čo jeho predchodca. Tentoraz nie o maliaroch, ale o „dekadentnom“ pohybe v divadle. Vadia mu nahé telá v umeleckom stvárnení, čím len dokazuje, že umeniu vôbec nerozumie. Akoby aj mohol, veď je to len obyčajný šašo!
Keď sa to tak vezme, dekadentné na týchto šašovských postojoch je, že zabudol vôl, kedy teľaťom bol. Nie nadarmo sa vraví: „Šuster drž sa svojho kopyta.“ Inými slovami šašo by mal zostať šašom a kráľ kráľom. Keď je to naopak, zákonite nastáva úpadok a rozklad, teda dekadencia. Paradoxne tak kto čím zaobchádza, tým aj schádza…
Pre maloverných platí, že keby za malým a veľkým šašom hľadali nejaké konkrétne dekadentné postavy, ide o podobnosť čisto náhodnú.