Nedávno som cestoval so známym a uznávaným trénerom medzi odborníkmi atletickej chôdze sveta, Jurajom Benčíkom k žiakom a pedagógom Základnej školy Jána Amosa Komenského do Revúcej. Spolu s nami sedeli v aute talentované deti Ninka Knoppová zo Základnej školy Radvanská 1, Banská Bystrica a päťnásobný majster Slovenskej republiky v atletickej chôdzi Patrik Nemčok, žiak Základnej školy Badín, z okresu Banská Bystrica.
Cieľom cesty bolo dotknúť sa srdiečok detí v spomínanej škole láskavým slovom o pohybe v praxi pod odborným vedením, ukážkou zdokumentovať ako ten pohyb dokážu úročiť talentom tretiačka Ninka či deviatak Patrik.
Samozrejme, že som mal možnosť s oboma dlho, neviazane úprimne – tak s Ninkou ako i Patrikom – rozprávať. Skúsený trénerský bard Juraj, bývalý úspešný reprezentant Československa v atletickej chôdzi, po boku ktorého som sa mal možnosť učiť praktickej publicistike o športe ešte v rokoch 1968 až 1970 priamo na univerzite žurnalistickej športovej praxe v Dukle Banská Bystrica, pozorne našej debate načúval a nevtieravo, profesionálne, pedagogicky, didakticky, metodicky a otcovsky usmerňoval chod našich spoločných myšlienok.
Pravdepodobne zistil, že som sa vydal debatou hľadať prostredníctvom pocitov, detských pohľadov a skúseností, či sme v našich zemepisných šírkach aj v oblasti športu po ose dieťa – rodič – škola – športový klub nezačali napomáhať robiť aj zásluhou práce s talentovanou mládežou namiesto serióznej, potrebnej, užitočnej profesionálnej výchovy z lásky k vlastnému zdraviu a radosti vlastných detí a vnúčat smetisko ľahostajnosti k ich i našim životom. Možno aj preto, lebo bokom ostali nie z viny do tejto oblasti zainteresovaných – športové zväzy.
V spomínanej škole aj mňa stovky detí presvedčilo, že v Revúcej žije veľmi veľa talentovaných detí. Keď sa k ním Juraj začal prihovárať a otázkami pýtať na ich vlastné poznanie a videnie atletickej chôdze, ručičky detí lietali nad ich hlavičky, aby oni mohli hlasno odpovedať, že poznajú olympijského víťaza Mateja Tótha, našu úspešnú olympioničku Anastasiju Kuzminovú i ďalších skvelých športovcov.
Keď im Ninka a Patrik potom ukazovali na ich školskej 200 metrovej antukovej bežeckej a chodeckej dráhe krásu, ladnosť a vlastné majstrovstvo zvládanej športovej disciplíny, všetci úžasne tlieskali, aby potom pred očami pána Benčíka, svojich pedagógov, Ninky a Patrika dokumentovali v praxi, ako dokážu realizovať počuté a videné.
Opýtal som sa na odpoveď Patrika Nemčoka, keď už bolo po všetkom. Odpovedal mi: „Ujo, videl som tu veľmi veľa talentov pre atletickú chôdzu. Najmä medzi dievčatami.“
Odborným slovom mi to neskôr potvrdil a vysvetlil aj Juraj Benčík, ktorý sa stále aktívne venuje na strednom Slovensku v Bacúchu, Žiari nad Hronom, na dvoch základných školách v Banskej Bystrici (spomínanej Radvanskej 1 a Gaštanovej), ale hlavne v športovom klube BCF Dukla takmer dvojstovke mladých, perspektívnych chodcov.
Tvárni spolu s psychologičkou a stále reprezentantkou VŠC Dukla Banská Bystrica Luciou Kršňákovou, Mgr. Martinou Halinárovou, našou bývalou úspešnou olympioničkou v biatlone, ale i mnohými pedagógmi a športovými nadšencami z Bacúcha, Žiaru nad Hronom, zo spomínaných dvoch základných banskobystrických škôl, ale i blízkymi, zanietenými funkcionármi Slovenského atletického zväzu i ďalšími nemenovanými z priestorových dôvodov nefalšovanú lásku k športu, zdravému pohybu a tým aj zdravej spoločnosti.
Už pred písaním riadkov na prežité, poznajúc ľudské nastavenie a hodnotovo ľudsky vysoko nastavené požiadavky na vlastné vnútro svojho života som sa opýtal riaditeľky BCF Dukla Eriky Karovej na jej videnie športu detí v Slovenskej republike. Odpovedala zaujímavo a pozoruhodne: „Máme svoj športový klub pre deti, svoje smerovanie, svoje pozoruhodné výsledky. Vždy si vážim, ak môžem akokoľvek odovzdávať naše síce nie dlhoročné, ale praxou, odborníkmi pri práci s deťmi dosahované výsledky či už z oblasti zdravotníctva, kde komunikujeme hlavne so športovým lekárom MUDr. Ernestom Cabanom, ale ak je potrebné aj s ďalšími.
Teší ma, že v našom klube pôsobia Juraj Benčík, Lucia Kršňáková, Martina Halinárová a mnohí rodičia preto, lebo nechcú, aby sa z verejne deklarovanej lásky k športu stávalo pomaly v našej blízkosti smetisko ľahostajnosti. Chcú riešiť šport detí tak, ako to robia úprimne všetci, ktorí ho majú vlastným srdcom radi a ktorí deti úprimne, nesmierne milujú. Viete, mne bude zbytočne niektorý zväzový funkcionár presviedčať ak vidím, že pre atletiku vykonáva svoju činnosť len preto, lebo sám chce na tom hlavne dobre ekonomicky profitovať. Aj takých poznám a ich prácu si nevážim, nekomunikujem s nimi. Kvalitní učitelia, ktorí športu pomáhajú, to tiež zboku zavše postrehnú a viem si z vlastnej skúsenosti predstaviť ako im smúti ich deťom oddané srdiečko.
Našťastie, Slovenský atletický zväz pomáha organizovať atletiku detí koncepčne, metodicky a chce sa mi veriť i manažérsky správne. Užitočne v prospech detí, osožne na prospech aktívnych klubov a chvályhodne v prospech reprezentácie Slovenskej republiky. Pán Benčík ma potešil ak prišiel s návrhom propagovať naše zámery práce s deťmi a dostávať ich na bázu širokého partnerstva naprieč Slovenskou republikou i neformálnou spoluprácou so zahraničím.
A ešte jedna úprimnosť, znova ste ma prekvapili otázkou, o ktorej mnohí píšu z klubovej športovej praxe a vlastného poznania veľmi málo a ak aj, zavše skôr populisticky. Veru, smetiská ľahostajnosti nám namiesto skutočnej lásky k športe pribúdajú. Mrzí ma to, ale my môžeme k dobru a lepšiemu meniť iba seba samých v našom klube BCF Dukla.”
Keď som si zapisoval tieto jej slová do redakčného bloku, netušil som, že v Revúcej natrafím na učiteľku Mgr. Vieru Suchú, ktorá tam vedie mediálnu oblasť s deťmi v praxi. Po chvíli rozhovoru s týmto pedagogickým i ľudským pokladom som si prečítal v ich školskom časopise, ktorý vydávajú už jedenásty rok Pár slov na úvod, ako nazvali prvé riadky vo svojom, ale dnes i mojom MAGIKU 7 , dovolil som si odcitovať prvé vety: „Milí naši čitatelia, práve ste otvorili prvé číslo časopisu Magic 7 v tomto školskom roku. Jedenásty ročník školského časopisu Je to vôbec v tejto elektronickej dobe možné? Kto dnes ešte číta časopisy v tlačenej podobe? Bude o časopis ešte záujem? Zopár otázok, ktoré sme si kládli, keď sme sa púšťali do tvorby tohto čísla. Od septembra má M7 opäť úplne nové zloženie. Nová šéfredaktorka, noví redaktori …Usilovné včielky…”
Na titulnej strane som obdivoval fotografiu Romana Kokavca. A pod ňou som si prečítal na strane druhej aj text, ktorý k nej patrí: “…náš úspešný atlét, ktorý má už toľko medailí, že si už ani nepamätá koľko a odkiaľ. Blahoželáme!”
Rovnako ma zaujal krásne napísaný publicistický rozhovor s Mgr. Martinou Chrapánovou, bývalou olympioničkou, ešte donedávna členkou VŠC Dukla Banská Bystrica, ktorému jeho autorka, žiačka 7. A Dominika Humeníková dala titulok: „Nová tvár v zborovni“.
Krásna robota. O nej a ich tvorcoch viac niekedy v inom príspevku. Ten dnešný patrí zamysleniu nad tým, prečo kreativitu lásky balíme aj športom už v mnohých športových zväzoch do deťom a pre deti a ich rodičov neprístupných obalov. Píšem to s plnou vážnosťou a dávam na známosť osobitnou poštou s napísaným priloženým textom tým, ktorí jednotlivým zväzom dávajú zo štátnej pokladnice, podľa mojej mienky, každý rok celkom slušný finančný obnos zo štátnej pokladnice.
Tým športovým zväzom, kde sa odvolávajú vo svojich žiadostiach o finančné dotácie na potrebnú prácu s deťmi a mládežou. O spoluprácu v tomto smere požiadala Športlandia.sk aj internetové portály www.bystricoviny.sk a www.svetsportu.sk. Dôvod jednoduchý, aby sa napísané dostalo dole do hnutia k čo najväčšiemu množstvu čitateľov už predtým, ako sa budú mnohí hlásiť k takým, že tento problém v svojich redakčných dielňach s verejnosťou riešili a riešia.
Radi o tom, o pozitívach i negatívach, skutočných výsledkoch a úspechoch i sklamaniach v práci s deťmi a pre deti budeme prinášať i vďaka neformálnemu partnerstvu aj za aktívnej účasti športových zväzov, čo sme doposiaľ robili zväčša bez nich.. Úlohu, verejne sa rozprávať o ich podpore športovým klubom v hnutí dole, teda hlavne v amatérskom športe, mi otázkami dávajú mnohé kluby samotné.
Toto je jeden príbeh, svedectvo, že sústavná verejná komunikácia na načrtnutej trase je pre naše celospoločenské dobro z viacerých pohľadov viac ako potrebná a potrebná každodenne. To som sa vôbec nedotkol otázok športu pre všetkých, športu amatérskeho pre dospelých a športu vrcholového. A prečo to vlastne píšem?
Zdá sa mi, že bez spoločnej strechy pre slovenský šport to nepôjde. Žiť spolu v jednom byte so školstvom a vedou, mať jedného otca je pre šport samotný byť v slovenskej spoločnosti sirotou…. Čo Vy na to?
Príspevok Jozef Mazár: Neurobili sme z lásky smetisko ľahostajnosti? zobrazený najskôr Bystricoviny.sk - správy - kultúra - šport.