Prinášame Vám rozhovor s talentovaným spevákom z Banskej Bystrice, ktorý sa dostal až do semifinále prestížnej speváckej súťaže SuperStar. 22 – ročný Bystričan a rodák z nášho mesta, Matej Bartko, sa po niekoľkých rokoch váhania rozhodol, že to skúsi. Prihlásil sa do SuperStar. A nebol sám.
V rámci Čiech a Slovenska poslalo prihlášky okolo 5000 mladých ľudí. Väčšina z nich sa nedostala ani do druhého kola. Po predkastingoch ich zhruba 300 začínajúcich spevákov.
Čo nasledovalo potom?
Všetkých nás pozvali do Prahy na kasting, kde sa už pracovalo i s kamerami TV Nova a Markíza. Už sa zapojila aj porota. Po prvom kastingu nás ostalo približne 120. Nasledoval supervýber, keď počas jednej noci zredukovala porota počet účastníkov na polovicu. 60 nás prešlo do zámku v Dobříši, kde sme spievali s kapelou. Tam ubudlo ďalších 20 súťažiacich.
V nasledujúcom kole sme spievali s hudobným podkladom, vždy dvaja súťažiaci proti sebe. Ostalo nás asi 28 a ďalších 8 vypadlo na takzvanej dlhej ceste. Do semifinále prešlo 10 chlapcov a 10 dievčat. No a potom už nasledovalo česko – slovenské semifinále v podobe živého prenosu. Tam som skončil.
Neponáhľajme sa. Mnohí diváci si na začiatku všimli tvoje rotrasené ruky. A štipaľavo to okomentoval aj Paľo Habera. Ako to s tými rukami bolo?
Nastala kombinácia troch faktorov. Beriem lieky, ktoré spôsobujú trasenie rúk, mal som trému, to priznávam a bol som aj nekonečne vyčerpaný. Na svoje vystúpenie som čakal zhruba od jedenástej dopoludnia do štvrtej v noci. Až potom som sa dostal na rad. Po tejto skúsenosti som si dal pozor, aby sa mi to už nezopakovalo. Jednoznačne by si mal každý mladý človek rozmyslieť, do čoho sa prihlási. Je to psychicky veľmi náročná súťaž.
Aký to bol pocit, keď si sa ocitol medzi semifinalistami?
Najskôr som tomu ani nevládal uveriť. A ani nedokázal uveriť. Myslel som si, že to moje trasenie rúk bude rozhodujúce. No, musel som rýchlo organizovať ďalší postup. Vedel som, že sa nevyhnem opakovanej operácii. V Ružomberku mi vyšli v ústrety, no rana vyzerala dosť zle.
Ujala sa ma Rooseveltova nemocnica a ošetrovateľky. Zotavovanie sa bolo priam zázračné. Možno aj preto, že som bol motivovaný. Na semifinále som nastupoval s takmer vyliečenou ranou. Poskakovať som nemohol, priznajme, že to ani neviem, ale spev som poctivo trénoval.
Ako si prežíval to, že v rôznych rebríčkoch si sa pred semifinále umiestňoval na popredných miestach popularita? Na Slovensku si mal najviac hlasov, v Čechách si sa držal okolo 2. miesta. Viacerí hudobní odborníci ťa hodnotili ako hotového speváka, ktorý pôjde ďalej.
Bol som z toho zaskočený a veľmi ma to prekvapilo. Priznám sa, že už som si robil nádeje na postup do finále. Realita je nakoniec iná. V každom prípade som zistil, že ak budem dobre spievať, môžem zaujať.
Nie si sklamaný?
Do určitej miery som. Snažím sa však myslieť na to, čo mi Superstar dala a čo mi moje zviditeľnenie sa ešte môže priniesť. Veľa som sa naučil, spoznal som veľa skvelých mladých ľudí, ale priznám sa, že som po tej méte finalistu veľmi túžil.
To určite každý semifinalista. Čo si myslíš, že rozhodlo?
Na prvom mieste bola obrovská konkurencia a v tejto súťaži nejde len o spev, ale aj o pohybovú kultúru, imidž, vzhľad a celkovú atraktívnosť pre televízneho diváka.
Takže, čo teraz ďalej?
Doliečiť sa. Zvýšiť intenzitu práce. Skladať pesničky, nahrávať ich a verejne vystupovať. Hádam to raz vyjde.
Matejovi ďakujeme za rozhovor a držíme mu palce v jeho ďalšej speváckej kariére.
Príspevok Bystričan v SuperStar zobrazený najskôr Bystricoviny.sk - správy - kultúra - šport.